Tempora mutantur et nos mutamur in illis...

Na prelome milénií sa v odborných medicínskych kruhoch výrazne akcelerovali hlasy známych nestorov svetovej aj slovenskej chirurgie v zmysle jej straty miesta „kráľovského medicínskeho odboru“ s tým, že zlatým vekom chirurgie bolo dvadsiate storočie. Je pravdou, že významný pokrok a široká paleta prístrojov namiesto skalpela postavila chirurga do úlohy pokorného služobníka zdravia, či komfortu vlastného pacienta. Snaha po oprávnenej miniinvazívnosti chirurgie nepridala na atraktívnosti pri výbere odboru pre lekárov v úvode ich profesiovej púte, zvýšila nároky na množstvo vedomostí a fyzických zručností chirurga. Aj príspevky v tomto čísle záujemcu presvedčia o často nezastupiteľnosti a vysokej efektívnosti chirurgickej práce.

I. chirurgická klinika LF SZU a UNB stále zostáva vlajkovou loďou vo všeobecnej chirurgii, kde okrem pozície lídra a garanta postgraduálneho špecializačného štúdia v súčasnosti má už aj viac ročníkov ukončenej pedagogickej práce s vlastnými študentmi všeobecného lekárstva pri zavŕšení ich medicínskeho pregraduálneho vzdelania aj s absolvovaním štátnej záverečnej skúšky z chirurgie. Samozrejme, že zvýšená pedagogická a výskumná aktivita vyžaduje veľmi solídny základ vo vlastnej klinickej práci. Vlastné výsledky a názory sú obsahom odborných prác v tomto čísle a predpokladám, že sú aj dokladom nášho odborného zotrvania na „pulze dňa“. Posledné desaťročia síce pre zdravotníctvo naozaj neznamenali priestorovú, či prístrojovú konjunktúru, ale určite potvrdili vysoký kredit ľudského faktora v slovenskej medicíne aj zdravotníctve. Slovami Plauta želám čitateľovi: Dictum sapienti sat est.

Prof. MUDr. Juraj Olejník, PhD.
prednosta I. chirurgickej kliniky LF SZU a UNB