...Kto nikdy neoral, nevie, čo to znamená „obzrieť sa po brázde“. Znamená to zastaviť sa a obzrieť sa na vyoranú brázdu... Nejde o to, tešiť sa z pooraného. Je to oveľa viac. Je to uistenie sa, či sme dobre a k spokojnosti urobili to, čo sme mali...
Významný slovenský lekár, parazitológ, vysokoškolský profesor a organizátor zdravotníctva, profesor MUDr. Michal Valent, DrSc., zomrel 24. 10. 2020 vo veku 91 rokov.

To jesenné októbrové sobotné ráno bolo smutné. Zomrel pán profesor Michal Valent. Človek s dobrým srdcom, pozitívnym myslením, plný sily a optimizmu, ktorý rozdával nádej všetkým ľuďom okolo seba. Jeho životopis je vpísaný do mnohých kníh, vedeckých prác, ľudských osudov. Bude žiť v našich srdciach, pokiaľ bude na svete čo len jeden z jeho mnohých priateľov. Tento nekrológ sa mi píše veľmi ťažko.
Michal Valent sa narodil 3. 10. 1929 v Lutile. Po promócii na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity (dnešnej Univerzite Komenského) v Bratislave pôsobil na II. gynekologicko-pôrodníckej klinike v Bratislave. Pracoval vo Výskumnom parazitologickom laboratóriu pri Katedre všeobecnej biológie LF UK v Bratislave. Bol riaditeľom Parazitologického ústavu UK. Absolvoval študijné pobyty v Bonne, v New Dillí a v Bombaji. Roku 1985 sa stal doktorom biologických vied a po troch rokoch univerzitným profesorom lekárskej parazitológie. Je priekopníkom vo vedeckej gynekologicko-parazitologickej oblasti. Pôsobil ako lektor v Akadémii vzdelávania, kde šíril zdravotnícku osvetu v oblasti ochrany zdravia a prevencie  pred chorobami. Dlhé roky pôsobil na Slovenskej zdravotníckej univerzite na úseku dokumentovania pregraduálneho a postgraduálneho vzdelávania. Bol iniciátorom a spoluautorom mnohých životopisných publikácií významných predstaviteľov gynekológie a pôrodníctva, ale aj ďalších osobností na Slovensku. Bol čestným členom Slovenskej lekárskej spoločnosti a mnohých slovenských, českých i medzinárodných odborných spoločností. Za svoju prácu dostal Kríž prezidenta SR II. triedy (1994) a Rad Ľ. Štúra I. triedy (2011). Je členom Dvorany slávy slovenskej medicíny. Patrí mu uznanie a vďaka za to, že sa celým svojím životom a prácou zaslúžil o rozvoj medicíny, medicínskej vedy, výskumu a vzdelávania u nás.
V dnes už neexistujúcom švédskom domku v záhrade Lekárskej fakulty, kde pracoval emeritný profesor MUDr. Michal Valent DrSc., visel na stene – okrem fotografií osobností, ktoré si ctil – aj citát ruského neurológa Bechtereva: „Ak sa chorému po rozhovore s lekárom viditeľne neuľaví, mal by lekár zanechať svoje povolanie!“  Pán profesor bol lekárom do posledných chvíľ svojho života, pretože každý jeho návštevník u neho pookrial na duchu, načerpal nové sily a odhodlanie zmeniť nezmeniteľné.
Žijeme v hektickej dobe, kde meradlom hodnôt sú peniaze. Profesor Michal Valent nikdy nepodľahol kultu „zlatého teľaťa“. V živote hľadal vzdelanosť, vznešenosť, krásu a lásku. Pre tieto ideály spájal celý život ľudí a sám bol príkladom.
Profesor Valent spísal svoje myšlienky, názory a odkaz dnešku aj budúcnosti v knihe „Michal Valent: priatelia moji, bol to iný čas...“ V tejto smutnej chvíli listujem v jeho knihe a hľadám silu v jeho odkaze.
Profesor Valent nám hovorí:
„Základom života je na jednej strane viera – na druhej optimizmus a radosť. Pri všetkej biede, akú som prežil ako malý dedinský chlapec, som vždy bol veselý, vedel som sa úprimne smiať.
Profesia lekára je poslanie. Byť lekárom, to neznamená len chodiť do zamestnania. Naplniť poslanie vyžaduje poctivú a sústredenú prácu. Stráca sa vzťah pacienta a zdravotníka, vzťah klienta a lekára je falošný... Trápi ma, že sa kdesi stratila „štábna kultúra“.
Človek musí ostať pokorný, musí mať v srdci niečo, čo mu je sväté. Človek musí rešpektovať svoju jedinečnosť. Každý človek má právo byť hrdý na svoju prácu, má právo byť spokojný a optimistický.  Každý by mal mať určitú hrdosť. Človeku by mal byť svätý jeho pôvod, rodina, zamestnanie, vlasť, národ.... Ak to nie je tak, potom len plávame na vode.
Nikdy som nemal problém s ráciom, religiozitou ani politickým presvedčením, vždy som hľadal človeka. Akonáhle začneme kategorizovať, stratí sa priateľstvo. Ľudia by sa mali stretávať pre radosť a spokojnosť a nie pre hľadanie rozdielov.“
Profesor Valent patril k osobnostiam slovenskej medicíny. Ale všetky rozmery jeho odbornej, vedeckej, klinickej a pedagogickej práce presahuje rozmer plnohodnotného, čestného a mimoriadne pozitívneho človeka. Človeka, ktorého je v živote šťastím stretnúť.
Profesor Valent bol najskôr mojím učiteľom, neskôr šéfredaktorom časopisu Praktická gynekológia, ktorý sme spolu zakladali a kde som pracoval od začiatku až do jeho ukončenia ako „jeho“ odborný redaktor. Pri množstve redakčnej práce sa mi stal napokon aj vzácnym priateľom. Profesora si vážim za vedomosti, ktoré nám plným priehrštím odovzdával, za prístup, ktorým nás ako študentov motivoval. Nemožno nespomenúť jeho neobyčajnú vieru v človeka, nezištnú obetavosť dobrej veci, vynikajúcu pamäť na všetky jubileá a výročia a nezmerný dar rozdávať dobrú náladu úsmevom a vtipom, ktorý mal naporúdzi v akejkoľvek situácii. Vždy svojich žiakov viedol k úcte k práci iných, láske k národu a koreňom medicíny. Som rád, že sme spolu napísali knižku Medailóniky významných osobností ženského lekárstva na Slovensku. Krédom Michala Valenta bola Bergsonova analógia s výstrelom z luku: „Čím viac natiahneš tetivu dozadu, tým ďalej doletí šíp dopredu.“ Profesor Valent neúnavne približoval osobnosti, ktoré položili základy nášho školstva, medicíny a vedy. Hovoril, že naša budúcnosť rastie z našej histórie.
Profesor Valent bol polyhistor a pre svoje nové myšlienky dokázal získať nielen svojich priateľov. Vďaka nemu sa v mnohých nemocniciach konali výstavy obrazov Vincenta Hložníka, Igora Rumanského, Albína Brunovského či Jána Želibského. Bol najdlhšie pôsobiacim čestným vedeckým sekretárom odbornej spoločnosti. Do posledných dní organizoval stretnutia Milovníkov poézie Milana Rúfusa. Spolu s primárom Jánom Kolárom zaviedol v Žiari nad Hronom Deň primára Jána Straku venovaný starostlivosti o matku a dieťa. V Žiari nad Hronom spoluzakladal galériu lekára a maliara Jula Považana. V Čadci bol pri založení Hálkových lekárskych dní...
Pýtate sa, ako to všetko mohol stihnúť? Odpoveď je jednoduchá: so srdcom, s priateľmi a s úsmevom. A ešte pán profesor s úsmevom hovoril: Treba pozitívne myslieť a v tejto neľahkej dobe treba sa držať v pevnom zdraví. Človek musí mať pred sebou stále nové úlohy, musí byť pripravený ich riešiť. A dodal: ...len sa treba dožiť!
Na záver si pripomeňme osobné vyznanie profesora Michala Valenta: „Život som nežil preto, aby som získal vyznamenania, ale žil som a pracoval tak, aby moje výsledky boli hodné vyznamenaní. Usiloval som sa žiť tak, aby som bol hodný mojej vlastnej spokojnosti, že som nepremárnil ani jednu chvíľu svojho života, že som sa nespreneveril vlastnému svedomiu, ľudskosti a národu. K tomu pridávam lásku k svojmu rodisku a najmä milovanému Slovensku. Tu spočiniem a rád by som to urobil vo viere, že všetko, čo som mohol, som dokázal. Úprimne sa čudujem, čo všetko sa zmestilo do môjho života. Možno aj preto, že som sa nevyhýbal povinnostiam, ktoré život prinášal“.
Vážený pán profesor, drahý priateľ, budeš nám chýbať! S Tebou odchádza veľa optimizmu – a aj keď je  „ľudí stále viac – bez Teba bude „človeka“ stretnúť ešte väčšou vzácnosťou!“.

Česť Tvojej pamiatke!

Marián Bernadič, Ján Štencl