Medicína - celoživotné štúdium

Medicine – lifelong study

V roku 1999 vznikla na pôde Slovenskej zdravotníckej univerzity jej malá edícia – Oživená minulosť, ktorá si pred seba postavila zaujímavý a veľkolepý projekt, spočívajúci v postupnom uverejňovaní monotematických knižných počinov. Ich ústredným námetom sú životopisy osobností slovenskej medicíny, ktoré sa najvýznamnejšou mierou zaslúžili o rozvoj postgraduálneho vzdelávania lekárov, farmaceutov, zdravotných sestier a iných zdravotníckych pracovníkov. V jej edícii už vyšli dve, prvá o prof. MUDr. Ernestovi Dlhošovi, DrSc. a druhá o prof. MUDr. Jánovi Ležovičovi, DrSc. Ide (pôjde) o osobnosti, ktoré napokon stáli aj pri zrode Slovenskej zdravotníckej univerzity (SZU) v r. 2002, ako prirodzenej a reprezentatívnej pokračovateľke enormného úsilia jej zakladateľov. História inštitucionálneho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov na Slovensku sa totiž začala písať 1. mája 1953. SZU je teda inštitúcia, ktorá sa v r. 2008 dožila svojho jubilea, 55 rokov, a ktorá dodnes garantuje odbornú úroveň vyššie spomínaných profesií, má dôvod na oslavy. Je vysoko uznávanou a hodnotenou nielen doma, ale (alebo najmä) aj v zahraničí...

Ako tretia sa v týchto dňoch dostala na verejnosť kniha autorov – Valent, M., Tichý, M., Štencl, J., ktorí priniesli koncíznu a najmä faktograficky nesmierne nabitú knižnú publikáciu, podrobne mapujúcu kroky jednej z najväčších osobností celej slovenskej medicíny, medzi ktoré univerzitný profesor MUDr. Dionýz Dieška, DrSc. nesporne patril a stále aj patrí. Publikácia v rozsahu 258 strán obsahuje šesť kapitol – 1. Detstvo. Stredoškolské štúdium, 2. Nové podmienky pre pôsobenie zdravotníctva v rokoch 1939 – 1945, 3. Nové pôsobisko – nemocnica Trenčín, 4. MUDr. D. Dieška a začiatky postgraduálneho vzdelávania lekárov na Slovensku, 5. Internistický úsek zdravotníctva v Bratislave v rokoch 1960 – 1969, 6. Namiesto záveru.

Ak sme spomínali, že SZU je uznávanou a akceptovanou vzdelávacou inštitúciou aj v zahraničí, o to je preto potrebné hlbšie, podrobnejšia a dôležitejšie poznať práve všetkých tých, ktorí sa o túto úroveň zaslúžili, ktorí ju svojim činmi vyniesli až tak vysoko. Autori však nepriniesli len reálie, faktografické zachycovanie života a práce profesora D. Diešku, ale priniesli aj osobné výpovede o človeku, ktorý ich taktiež odborne, ľudsky formoval, ktorý im bol nielen partnerom v ich profesii, ale najmä nesmierne obetavým a verným priateľom. Ktorý im nielen odovzdával zo svojich vedomostí, ale ktorý sa aj od nich učil a bol hrdý na ich dosiahnuté úspechy. Celou knihou sa tiež vinie myšlienka pomoci, nadšenia, humanizmu, obetavosti, nesmiernej oddanosti pre vec, neuhasínajúcich počinov, ktoré nemali svojim budovateľom stavať žiadne veľké „pomníky“ zásluh, ale ktoré jednoducho len vyplývali z doby, v ktorej žili. A práve istá dobovosť, jej jasné a presné opisy, bez snahy o skrášľovanie, alebo akési kašírovanie situácií, dávajú knihe punc dokumentárnej autentičnosti, adresnosti, aktuálnosti, ale aj novosti. Lebo nové, to nie je len súčasnosť, nové sú totiž aj všetky fakty, ktoré však čas akoby zatlačil do úzadia, prekryl inými vrstvami iných problémov, ale nevymazal zo života. Zásluhou autorov sa odkryli aj spodnejšie „archeologické“ vrstvičky a na svet prišiel dokument, ktorý im dal opätovný lesk a osobitú žiaru. Čitatelia sa v nich dozvedajú aj „intímne“ veci, ktoré determinovali kroky prof. D. Diešku, kroky, ktoré boli neraz ťažké, namáhavé, ale vždy idúce jedným smerom. Jeho dnes už slávna myšlienka:Medicína – celoživotné štúdium, sa aj preto stala neodmysliteľným mottom Slovenskej zdravotníckej univerzity.

Každá doba sa totiž podpisuje pod rad rozhodnutí, či už múdrych, alebo aj nemúdrych, každá doba prináša pozitíva i negatíva, každá doba má svojich hrdinov, zbabelcov, obetavcov i lenivcov. A takto aj bola, presne, neskreslene zachytená v predmetnej publikácii. Ale pozor, štylistika je nemierne živá, so sémanticky veľmi prístupne napísaným textom. Keď sa do knižky večer začítate, môže sa vám stať, že ju odložíte až nadránom, samozrejme, prečítanú. Má švih, dynamiku, množstvo nových, nepoznaných faktov, napätie, preto sa číta, dovolím si povedať možno trocha neskromne, skoro ako detektívka.

Odporúčam ju preto si prečítať, mnoho z uvedených faktov je aj v súčasnosti podnetných k ďalším úvahám, možno aj k inšpiráciám. Možno aj preto, lebo doba napríklad súčasných akreditácií, ktoré majú vyčistiť „školský“ priestor, prežíva zlé časy. Prečo? Keď sa napríklad výkonnosť vysokoškolského profesora hodnotí nie počtom publikácií, skrípt, odučených hodín, množstvom vystúpení na kongresoch, zrealizovaných projektov, ale jeho vekom. Aj z tohto dôvodu by mohla (mala) publikácia niečo povedať do súčasného života. Veď to, čo sa začína dnes diať, nie je už ani diskriminácia na základe veku, ale do neba volajúca hlúposť, najhlúpejšej a najzaostalejšej slovenskej proveniencie. Ak by napríklad J. W. Goethemu neumožnili písať, asi by nedopísal vo veku 83 rokov svojho Fausta, alebo Ticianovi zasa maľovať, tak by sme nikdy neobdivovali jeho veľkolepé plátno, ktoré namaľoval ako 97-ročný, Námorná bitka pri Lepante. Alebo G. A. Borellimu, ktorý ako 71-ročný opísal trávenie ako mechanický pochod a stal sa zakladateľom iatromatematického lekárstva, či Galileo Galilei, ktorý ako 66-ročný dokázal správnosť Koperníkovej heliocentrickej sústavy. V Amerike môžete kandidovať na funkciu prezidenta ako 72-ročný (viď republikánsky senátor John McCaine) a považuje sa to za normálne. A vedel by som pokračovať aj ďalej... Naši profesori sú však už v „zaslúženom“ dôchodku. Ešte šťastie, že aj napriek nepriazni, píšu takéto skvelé knihy.

 

VALENT, M., TICHÝ, M., ŠTENCL. J.: Univerzitný profesor MUDr. Dionýz Dieška, DrSc., Bratislava: SZU, 2008, 258 s., ISBN 978-80-89352-05-0