- Ján PODOBA
- Aktuálne témy endokrinológie
- Lek Obz, 59, 2010, č. 11, s. 431
Napriek rýchlemu rozvoju klinickej endokrinológie v celej šírke problematiky, napriek jej interdisciplinárnemu charakteru, budú choroby štítnej žľazy stále predstavovať najčastejšie postihnutie endokrinného systému. V klinickej tyreoidológii dominujú v súčasnosti dva epidemiologicky najzávažnejšie problémy: karcinóm štítnej žľazy a tyreoidová autoimunita spôsobujúca poruchy funkcie.
V manažmente diferencovaného karcinómu štítnej žľazy (DTC), ktorý má globálne dobrú prognózu, možno pozorovať dôraz na kvalitne vykonaný chirurgický výkon a značný odklon od doterajšieho spôsobu liečby rádiojódom. Pri tyreoeliminácii sa preferuje podávanie čo najnižších dávok (30 mCi). Pri ďalšej liečbe pacientov s nízkym rizikom progresie choroby sa starostlivo zvažuje riziko a benefit terapie. Razantná liečba rádiojódom sa podáva u pacientov s pokročilou chorobou, s metastázami, pokiaľ 131I vychytávajú. U pacientov s progredujúcou a dediferencujúcou sa chorobou, ako aj u pacientov s pokročilým medulárnym karcinómom, predstavuje nádej do budúcnosti biologická liečba – multikinázové inhibítory. Študuje sa význam rôznych mutácií a génových polymorfizmov pri vzniku a ovplyvnení prognózy diferencovaného karcinómu štítnej žľazy.
Pokroky v molekulovej biológii a lekárskej genetike značne zmenili a zjednodušili skríning nositeľov mutovaných génov v rodinách s familiárnym medulárnym karcinómom štítnej žľazy (FMTC). Poznanie vzťahov medzi genotypom (rôzne mutácie protoonkogénu RET) a fenotypom (agresivita FMTC) a rozdelenie mutácií do 4 rizikových skupín umožnili diferencovaný prístup k asymptomatickým nositeľom patologických génov. V prípade vysoko rizikových mutácií sa odporúča vykonať profylaktickú tyreoidektómiu v útlom detstve, kým pri nízko rizikových mutáciách možno s operáciou počkať do veku, keď operačný výkon predstavuje pre dieťa menšiu záťaž a riziko. Familiárny medulárny karcinóm štítnej žľazy je jedinečným príkladom včasnej prevencie a liečby v onkológii.
Významným problémom s mnohými nezodpovedanými otázkami sú stále subklinické poruchy funkcie štítnej žľazy, najmä epidemiologicky významnejšia subklinická hypotyreóza. Existuje všeobecne platný konsenzus, že substitučná liečba sa má začať pri vzostupe TSH > 10 mIU/l. Pri nižších koncentráciách TSH je otázka liečby otvorená s výnimkou gravidných, u ktorých sa indikuje okamžite aj pri minimálne zvýšenom TSH. Aj keď nie sú k dispozícii multicentrické, placebom dvojito zaslepené kontrolované štúdie, stúpa počet prác, ktoré poukazujú na zvýšenú všeobecnú mortalitu pacientov a prikláňajú sa k začatiu liečby skôr ako koncentráciá TSH dosiahne 10 mIU/l.
Osteoporóza je v poslednom desaťročí mimoriadne diskutovanou témou, ktorá má veľa spoločného s endokrinológiou. Hoci sa hlavný dôraz kladie na postmenopauzovú osteoporózu, nemožno zabúdať na významnú skupinu onkologických pacientov, ktorým je potrebné venovať sa aj po osteologickej stránke. Hormonálne manipulácie používané v liečbe hormonálne dependentných nádorov významne zlepšujú prežívanie pacientov, no ich vedľajším účinkom je osteoporóza. Ide často o mladých pacientov s dlhou perspektívou života. Nepoznaná a neliečená osteoporóza by znamenala významné zníženie kvality ich života.
