Prvú transplantáciu pečene u človeka vykonal 1.3.1963 Thomas E. Starzl v Denveri v USA. Trvalo však ďalších 30 rokov, kým II. konsenzná konferencia v Paríži 22. – 23.6.1993 označila transplantáciu pečene už za štandardný liečebný výkon, a nie za klinický experiment (1, 4). Potreba transplantácií pečene sa odhaduje na cca 12 – 14 transplantácií na milión obyvateľov za rok. Pre potreby Slovenska je to asi 60 – 70 transplantácií ročne. Nedostatok darcov viedol k rozvoju metód transplantácie zredukovanej pečene, pečene rozdelenej na dva štepy a pečene od živého darcu (2, 3).
Spektrum indikácii na transplantáciu pečene je široké. Všeobecným kritériom na zaradenie pacienta do zoznamu čakateľov na transplantáciu je štádium B (viac ako 7 bodov) podľa Childa-Pughovej. Prognózu vyjadruje klasifikácia MELD (Model for End Stage Liver Disease), podľa ktorej sa určuje poradie v zozname čakateľov. Pri transplantovaní pacientov s pokročilejšou chorobou pečene – Child-Pugh C – riziko pooperačných komplikácii narastá a prognóza sa zhoršuje. Dnešné centrá dosahujú až 90% ročné prežívanie.
Počas odberu pečene sa orgán preplachuje zväčša roztokom Custodiol, ktorý stabilizuje donorskú pečeň. Na stole sa opracujú cievy a pripravia sa na vykonanie cievnej anastomózy . Po príprave transplantátu sa explantuje chorá pečeň. Slezina sa vo väčšine prípadov po transplantácii zmenšuje, u menšieho počtu pacientov sa však pre výrazný hypersplenizmus spôsobený splenomegáliou odstraňuje. Za štandardnú operačnú metódu sa považuje metóda „piggy back“, pri ktorej sa darcovská pečeň našíva na v. cava inferior príjemcu latero-laterálnym alebo termino-laterálnym spôsobom. Pri tejto metóde sa zachováva prietok cez v. cava inferior počas celej transplantácie pečene. Funkcia pečene sa začína obnovovať ihneď po obnovení cirkulácie implantovaného pečeňového štepu.Orthotopic liver transplantation by „piggy-back“ technique
