SÚHRN
Východisko: Autori vo svojej práci analyzujú vlastné skúsenosti s artroskopickou stabilizáciou recidivujúcich luxácií ramenného kĺbu. Cieľom práce je zhodnotenie výsledkov artroskopickej stabilizačnej techniky metódou stehových kotiev MITEK GII a kotiev BIO ANCHOR u pacientov s recidivujúcou prednou luxáciou alebo subluxáciou ramenného kĺbu.
Pacienti a metódy: V období od decembra 2002 do marca 2008 bolo na ortopedickom oddelení v Nových Zámkoch operovaných 51 pacientov s posttraumatickou prednou instabilitou ramena metódou stehových kotiev MITEK G II a kotiev BIO ANCHOR. Súbor tvorilo 41 mužov a 10 žien s priemerným vekom 27 rokov (rozmedzie 17 – 52 rokov). V 25 prípadoch bolo operované pravé a v 26 prípadoch ľavé rameno. Na dominantnej končatine malo instabilitu 25 pacientov (49 %).
Výsledky: Výsledky sme hodnotili modifikovanou stupnicou podľa Rowea a Zarinsa pred- a pooperačne. Pri hodnotení výsledkov operácie sme stav hodnotili ako výborný u 39 pacientov (76,47 %), u 9 pacientov (17,64 %) ako dobrý. Uspokojivý stav sme zaznamenali u 3 pacientov (5,88 %). Ani u jedného pacienta sme nezaznamenali recidívu luxácie.
Záver: Artroskopická stabilizácia technikou stehových kotiev MITEK GII a kotiev BIO ANCHOR dostatočne rieši prednú instabilitu nielen refixáciou labroligamentového komplexu, ale aj redukciou patologického predného priestoru.
Kľúčové slová: instabilita ramena – artroskopická stabilizácia – stehové kotvy.
Úvod
Luxácia glenohumerálneho kĺbu je najčastejšou luxáciou u človeka, bola opísaná už za čias Hippokrata. Vo väčšine prípadov ide o prednú luxáciu, vznikajúcu prevažne pádom na rameno pri abdukovanej a extrarotovanej hornej končatine (10). Najčastejšou komplikáciou je postihnutie labroligamentového komplexu vedúce k recidivujúcim predným luxáciám ramenného kĺbu. V dôsledku týchto recidív rýchle progreduje celkové opotrebenie kĺbu končiace artrózou. Omartróza s bolesťami, pozáťažovými i v pokoji zvyšuje diskomfort pacientov, ktorí sú tak výrazne obmedzení vo svojich životných, pracovných a športových aktivitách (6).
V ostatných desaťročiach nastáva prudký rozvoj medicínskych poznatkov o príčinách a mechanizmoch instability ramenného kĺbu, spolu so stále sa zdokonaľujúcou diagnostikou vyúsťuje do vývoja nových liečebných postupov. S prudkým rozvojom artroskopie sa do popredia dostávajú artroskopické metódy riešenia instability s použitím rôznych techník (2, 3, 5, 7, 8, 11, 12). Artroskopická stabilizácia glenohumerálnej instability sa postupne stáva rutinnou metódou na ortopedických pracoviskách.
Materiál a metodika
V období od decembra 2002 do mája 2007 sme na ortopedickom oddelení v Nových Zámkoch uskutočnili 51 artroskopických stabilizácií u pacientov s posttraumatickou prednou instabilitou ramena metódou stehových kotiev MITEK G II a kotiev BIO ANCHOR. V súbore bolo 41 mužov a 10 žien s priemerným vekom 27 rokov (rozmedzie 17 – 52 rokov). V 25 prípadoch bolo operované pravé a v 26 prípadoch ľavé rameno. Dvadsaťpäť pacientov (49 %) malo instabilitu na dominantnej končatine. U všetkých pacientov bola prvá luxácia ramena spôsobená úrazom. Priemerný počet epizód instability pred operáciou (v zmysle luxácie, subluxácie) bol 6 (1 – 20). Zo súboru boli vylúčení pacienti s atraumatickou a multidirekcionálnou instabilitou a s generalizovanou ligamentovou laxicitou. Všetci pacienti podstúpili predoperačné vyšetrenie zahrňujúce anamnézu, fyzikálne vyšetrenie a rtg. v AP projekcii. U všetkých pacientov bol pozitívny aprehentačný test.
Operácia bola vykonaná v polohe na boku s axiálnym a bočným ťahom za končatinu. Úvodná diagnostická artroskopia sa urobila štandardným zadným a horným predným prístupom. U všetkých pacientov bola prítomná lézia predného labra, u 45 pacientov Hillova-Sachsova lézia, u 7 pacientov bola prítomná SLAP lézia, u 4 pacientov lézia manžety rotátorov a u 2 pacientov voľné kĺbové telieska. Pomocou raspátora sa mobilizoval kapsulolabrový komplex z predného okraja glenoidu. Shaverom bolo frezované labrum a predný okraj glenoidu. Postupne boli nav?tané 2 – 3 kotviace otvory, do ktorých sa implantovali titánové kotvičky MITEK GII, resp. vstrebateľné kotvičky BIO ANCHOR s jedno- alebo dvojnávlekom. Pomocou stehov PDS alebo Ethibond bolo tonizované inferiórne glenohumerálne ligamentum a refixovaný labroligamentový komplex k prednému okraju glenoidu, čím sa redukoval patologický predný priestor.
Po operácii bolo rameno imobilizované v Dessaultovom obväze na 5 týždňov. Následne sa začala postupná rehabilitácia zameraná na zväčšovanie rozsahu pohybu a na posilnenie svalstva ramenného pletenca. Od 3. mesiaca boli povolené nekontaktné športy a od 6. mesiaca aj kontaktné a nadhlavové športy.
Výsledky
Priemerná doba sledovania bola 23,5 mesiaca (rozmedzie 4 – 57 mesiacov). Sledovaný súbor sme hodnotili modifikovanou stupnicou podľa Rowea a Zarinsa (9) pred a po operácii (tab. 1). Hodnotili sme štyri sledované oblasti, a to: bolesť, stabilitu, hybnosť a funkčnú zdatnosť. Maximálny počet dosiahnuteľných bodov je 100. Výsledky v rozsahu 100 až 90 sú klasifikované ako výborné, 89 až 70 ako dobré, 69 – 40 ako uspokojivé a pod 39 bodov ide o zlé výsledky.
V predoperačnom hodnotení (tab. 2) bolo priemerné skóre podľa Rowea a Zarinsa 32,2 bodu (rozmedzie 25 – 55). Pri hodnotení výsledkov operácie sme stav hodnotili ako výborný u 39 pacientov (76,47 %), u 9 (17,64 %) ako dobrý. U 3 pacientov (5,88 %) sme zaznamenali uspokojivý stav s občasným pobolievaním a u niektorých pacientov aj s reziduálnym obmedzením pohybu v krajných polohách. Ani u jedného pacienta sme nezaznamenali recidívu luxácie.
Predoperačný aj pooperačný rozsah pohybu sme porovnávali so zdravou stranou. Dvaja pacienti mali obmedzenie vonkajšej rotácie viac ako 10 stupňov, traja pacienti menej ako 10 stupňov. Nevyskytla sa závažná perioperačná alebo pooperačná komplikácia, ktorá by výraznejšie ovplyvnila pooperačný stav. Na kontrolných rtg. snímkach neboli kostné zmeny z resorpcie ani uvoľnenie kotvičiek. Všetci pacienti sa vrátili k pôvodným životným a športovým aktivitám.
Arthroscopic stabilization of the posttraumatic anterior instabile shoulder
Summary
Introduction: The authors analyse their own experience with the arthroscopic stabilization of the recurrent dislocations of the shoulder. The aim of the work is to evaluate the results of the arthroscopic stabilizing technique using the method of suture anchors MITEK GII and the anchors BIO ANCHOR at the patients with the recurrent anterior dislocation or subluxation of shoulder.
Patients and methods: In the period since December 2002 to March 2008 there had been 51 patients operated on the posttraumatic anterior instabile shoulder using the method of suture anchors MITEK G II and the anchors BIO ANCHOR at the Orthopedic Department in Nové Zámky. The group was formed by 41 men and 10 women of the average age 27 years (extent 17 up to 52 years of age). In 25 cases the right shoulder and in 26 cases the left one was operated on. 25 patients had the instability on the dominant extremity (49 %).
Results: The results had been evaluated by the modified scale according to Rowe and Zarins before and after the operation. When evaluating the results of the operations, the state was evaluated as outstanding with 39 patients (76,47%). The state was evaluated as good with 9 patients (17,64%). A satisfactory state was noticed with 3 patients (5,88%). We have not noticed any reccurrence of dislocation at any patient.
Conclusion: The arthroscopic stabilization using the technique of suture anchors MITEK GII and the anchors BIO ANCHOR solves sufficiently the anterior instability not only by refixing the capsulolabral complex but also by reducing the pathological anterior area.
Key words: shoulder instability – arthroscopic stabilization – suture anchors
Marek OZORÁK, Ladislav TORNÓCZY, Jozef LAURO
