Lekársky obzor - HERBA - Doc. MUDr. Roman KOVÁČ, CSc., mim. profesor, sa dožíva sedemdesiatich rokov

Doc. MUDr. Roman Kováč CSc., mimoriadny profesor, sa narodil 10. 9. 1940 v Bratislave. Náš jubilant je docentom verejného zdravotníctva, dekanom Fakulty verejného zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave (SZU) a vedúcim Katedry zdravotnej politiky a ekonomiky zdravotníctva. Jeho pôvodne povolanie je gynekológ a pôrodník.

Od roku 1990 je aktívny vo verejnom živote ako tvorca a realizátor zdravotnej politiky vo funkciách federálneho poslanca, predsedu zdravotného výboru NR SR, ministra zdravotníctva a podpredsedu vlády SR, kandidoval aj na prezidenta SR. Je zakladateľom Klinickej fetálnej farmakológie na Slovensku, propagátorom využitia IT v zdravotníctve. V súčasnosti sa vedecky a pedagogicky venuje manažmentu v zdravotníctve a zdravotnej politike. Napísal jedny VŠ skriptá, tri monografie, má 64 pôvodných publikácií, počet citácií má 85, počet prednášok 48, počet riešených výskumných projektov jeden.

Stručne. Po skončení lekárskej fakulty v r. 1963 pracoval ako lekár v Dunajskej Strede, od r. 1977 ako odborný asistent v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov v Bratislave a ako vedecký pracovník vo Výskumnom ústave lekárskej bioniky v Bratislave, kde pôsobil až do roku 1990. Vtedy ho zvolili za predsedu Konfederácie odborových zväzov SR a za prezidenta ČS KOZ, ale už v júni 1992 vstupuje do vysokej politiky ako podpredseda vlády poverený riadením ministerstva kontroly. Túto funkciu vykonáva do decembra 1994. V rokoch 1994 až 1998 bol poslancom NR SR, v r. 2000 – 2002 zastával funkciu ministra zdravotníctva. Od r. 2003 bol prodekanom a od r. 2006 dekanom Fakulty verejného zdravotníctva SZU a jej prorektorom pre rozvoj univerzity. Je ženatý, má dvojičky.

Toľko by možno bolo celkom dostačujúce, ale menej zasvätenému by sa mohlo zdať, že jeho životná cesta bola priamočiara, priam vydláždená priazňou osudu či životného šťastia. Preto, ak chceme trocha lepšie poznať tohto skvelého človeka, lekára, pedagóga, vedca, priateľa, poodhaľme „tajomstvo“ jeho dnešných úspechov, ktoré sa naozaj nerodili ľahko, ako by sa na prvý pohľad mohlo javiť. Vyrastal v rodine vojaka, ktorý dosiahol najvyššiu hodnosť – generála. Za Slovenského štátu slúžil v Bratislave a keď vypuklo Slovenské národné povstanie, stal sa členom jeho úzkeho vedenia. Po vojne začal pracovať v Prahe na ministerstve obrany. Po krátkom čase ho však uväznili a nikto ani len z rodiny netušil dôvod, ba ani len to, kde je väznený. Po dvoch rokoch ho pustili, čiastočne rehabilitovali. Stále však rodine nepovolili vrátiť sa na Slovensko. Existoval totiž zákon „pohybu osôb“. Až neskôr sa nakoniec otec mohol aj s rodinou presťahovať do Bratislavy.

Tu mladý Roman Kováč aj skladá skúšku z dospelosti. Prvých deväť rokov však chodil do českej školy a až posledné dva ročníky absolvoval na Slovensku. Veľmi ho to ťahalo k medicíne, ktorú začal študovať na univerzite v Plzni. Pôsobili tam mimoriadne múdri a najmä čestní a statoční ľudia. Medzi nich dnes právom zahŕňa aj tých, ktorí pracovali na dekanáte, pretože po ročnom štúdiu jeho otca opäť zavreli a odsúdili na 12 rokov za údajnú velezradu. Vrcholilo totiž obdobie stalinistických politických procesov a generál im do tohto perverzného scenára veľmi pasoval. A čo je skoro až nepredstaviteľné, ani napriek tomu syna zo školy nevylúčili. A takou temnou, ba až desivou „osudovou stigmou“ bolo aj to, že býval v internáte v Plzni na Boroch a jeho otec sedel vo väzení ani nie dvesto metrov od neho. Po jeho prepustení, keď ho vlastne poslali domov už len zomrieť, ale, chvála bohu, sa jeho zdravotný stav zlepšil, bol nakoniec plne rehabilitovaný.

Po skončení školy, keďže v tom období absolventi získavali zamestnanie na základe tzv. umiesteniek MUDr. Roman Kováč nastúpil do Dunajskej Stredy. Po troch mesiacoch na chirurgii prešiel pracovať na gynekologicko-pôrodnícke oddelenie. Tento odbor si vybral cielene, ako rád pripomína, lekár totiž musí človeka chápať v jeho celoživotnej púti. Od jeho narodenia až po smrť. Tú však rád nikdy rád nemal. Vždy ho deprimovalo a skľučovalo, keď pacient zomrel. Bol, a stále je hlboko presvedčený, že práve pôrodníctvo, ale i gynekológia sú odbory, kde sa relatívne umiera najmenej, kde práve naopak človek pomáha pri zrode nového života. Ba ani utrpenia a bolesti v nej nie je až tak veľa. Považuje ho preto za najkrajší odbor. Lebo je vraj úžasné sledovať, ako sa pred vašimi očami tehotná žena mení. Jej tvár, postava, výzor i postoje. Ako napokon vyvrcholením materstva je zdravé dieťa a nádherne vďačný a šťastný pohľad matky. To je to, čo docenta MUDr. R. Kováča, CSc., mim. profesora, pri tomto odbore tak silno drží. Aj napriek rôznym extrémne časovo i psychicky náročným funkciám nikdy neprestal aktívne vykonávať lekárske povolanie. Vždy ostal aj „obyčajným“ ambulantným gynekológom v nemocnici. A gynekológia? To je jeho akýsi nádherný a šťastím presvetlený životný osud. Za manželku si zobral tiež gynekologičku, jeho svokor, profesor Dlhoš, bol známy slovenský gynekológ. A v rodine sa začína vytvárať aj akási gynekologická dynastia. Má totiž svojho pokračovateľa, dcéru, ktorá sa tiež vybrala touto cestou. A syn svoju odbornosť zdokonaľuje v oblasti verejného zdravotníctva.

Práca v politike i v samotnom odbore mu dala veľa priateľov, umožnila mu byť pri tom, keď sa hýbali dejiny, napríklad pri vzniku Slovenskej republiky, schvaľovaní ústavy, pri vstupe do Europskej únie. Nakoniec sa dobrovoľne rozhodol z politiky odísť, aby sa vrátil k tomu, čo mal v živote naozaj veľmi rád. K učeniu. Keď vznikla SZU, prešiel na jej Fakultu verejného zdravotníctva, kde sa stal prodekanom, neskôr dekanom a napokon aj prorektorom. Učí predmety, s ktorými sa bezprostredne stretával, v nich pracoval. Medzi ne patrí oblasť manažmentu v zdravotníctve, zdravotnej politiky, organizácie a riadenia zdravotníctva. Študenti nikdy v jeho prednáškach netrpeli nedostatkom praktických poznatkov, príkladov, aplikácií, konkrétnych projektov, ich výsledkov, dopadov. Teóriu demonštruje na reálnych príkladoch, aj preto sú jeho prednášky pre študentov veľmi atraktívne. Drží sa zásady, že teória spojená s praxou je najlepším predpokladom na to, aby ste študentov zaujali, čo sa mu darí až vrchovato.

Milý Roman, drahý jubilant, vážený pán dekan,

nechce sa ani veriť, že tento rok je rokom, ktorý symbolicky akoby ukončil Tvoju ďalšiu životnú dekádu. Dekádu človeka, ktorý je vo svojej podstate stále mladý, s jasnými predstavami, ďalšími plánmi, akoby roky ani neexistovali. A tiež akoby platila myšlienka básnika J.W. Goetheho, že mladosť nie je obdobie života, ale duševný stav. Naozaj nie je žiadne umenie byť mladý, keď máme dvadsať... Svet a čas v ňom však neúprosne plynie ďalej a v mladosti hádam každý verí, že svet sa začína práve ním. Z mladíka sa stáva muž práve vtedy, keď obíde kaluž, to tiež kedysi povedal akýsi slávny človek. Toto pre Teba však akosi veľmi neplatí. Vždy si dokázal rovnými nohami skočiť aj do kaluže len preto, aby si urobil viac ako ostatní. Aj vtedy, keď si vedel, že to môže priniesť zopár problémov. Tých si sa však nikdy nebál. Problémy pre Teba znamenali a znamenajú život, ktorý Ťa posúval ďalej, vášeň, ktorá Ťa hnala, aby si sebe a iným dokázal, že si a že ostatní, ak to potrebujú, sa môžu o Teba vždy oprieť. Investoval si do prítomnosti všetko, aby si nakoniec z toho mal len maličký zlomok, ale budúcnosť nakoniec ocení Tvoje zásluhy.

Všetci Ti ďakujeme za kreatívne, príjemné, ale napriek tomu vždy pracovne náročné prostredie, ktoré si dokázal vytvoriť. Za Tvoje rozumné rozhodnutia, za podanú pomocnú ruku, ktorá nikdy nechýbala, keď ju hocikto z nás veľmi potreboval. Za Tvoju racionalitu, ktorej však nikdy nechýbal ľudský, sociálny postoj či cit. Želám Ti v mene celého kolektívu fakulty, a dovolím si povedať, že aj v mene všetkých, ktorí ťa poznajú, aby si mal aj v ďalšej dekáde svojho života nielen veľa dobrých priateľov, ale aj veľa plánov, ktoré v zdraví, v šťastí, spokojnosti, obklopený teplom rodinného zázemia, budeš môcť aj naďalej naplno rozvíjať a realizovať.