Glioblastóm patrí medzi najmalígnejšie ľudské tumory. Pokladá sa za astrocytový tumor najvyššieho stupňa malignity (stupeň IV podľa WHO). Zriedkavo môže vznikať aj na podklade dediferenciácie v iných typoch gliových tumorov (oligodendroglióm, ependymóm). Glioblastóm rozdeľujeme na primárny, ktorý sa od začiatku prezentuje ako glioblastóm a sekundárny, ktorý vzniká progresiou z gliómu nižšieho stupňa malignity. Klasickými histomorfologickým znakmi glioblastómu sú bunkové atypie (obr. 1), mitotická aktivita, nekrózy (obr. 2) a/alebo vaskulárna proliferácia (obr. 3). Gliová podstata tumoru sa ozrejmuje imunohistochemickým farbením na gliový fibrilárny acidický proteín (GFAP) (obr. 4).
Niekedy môžu nádorové bunky v glioblastóme nadobúdať vretenobunkovú cytomorfológiu (obr. 5), i s tvorbou kolagénu a stratou GFAP pozitivity. Takýto tumor nadobúda vzhľad sarkómu a označuje sa ako gliosarkóm. V dôsledku obsahu kolagénu má významne vyššiu konzistenciu ako okolité mozgové tkanivo, čo je podkladom jeho pseudoohraničenia a peroperačnej impresie skôr metastázy ako primárneho mozgového tumoru.
Občas môžeme v glioblastómoch pozorovať heterológne histologické štruktúry ako napr. osteoid (obr. 6), svalovinu alebo tukové tkanivo. Ich výskyt neovplyvňuje biologické správanie glioblastómov, môže však komplikovať ich histologickú diagnostiku. Glioblastóm rastie, tak ako iné difúzne gliómy (astrocytóm, oligodendroglióm a oligoastrocytóm II a vyššieho stupňa malignity), do okolitého mozgového tkaniva infiltratívne. Jednotlivé nádorové bunky sa môžu dostávať do pomerne veľkej vzdialenosti za hranice tumoru viditeľné na magnetickej rezonancii. To je dôvod nevyhnutnej skoršej, či neskoršej rekurencie každého difúzneho gliómu i po radikálnom chirurgickom odstránení. Infiltratívny rast týchto tumorov názorne ilustruje imunohistochemické farbenie na neurofilamentový proteín (NFP, obr. 6). I keď v súčasnosti sa v literatúre stále široko používa termín multiformný glioblastóm, už vo WHO klasifikácii z roku 2000 bol z jeho názvu vypustený termín „multiformný“ s argumentom, že mnohé tieto tumory sú nápadne uniformné (obr. 8), i keď je možné namietať, že multiformita sa nevzťahuje len k heterogénnosti jedného nádoru, ale tiež k heterogénnosti histomorfológie medzi jednotlivými pacientmi.
Literatúra
1. LOUIS, A., OHGAKI, H., WIESTLER, O.D., CAVENEE, W.K.: WHO Classification of tumours of the central nervous system, 4th ed., Lyon: WHO, 2007, 312 s.
2. McLENDON, R.E., ROSENBLUM, M.K., BINGER, D.D.: Russell & Rubinstein‘s pathology of tumors of the nervous system, London: A Hodder Arnold Publ., 2006, 1104 s.
3. PERRY, A., BRAT, D.J.: Practical Surgical Neuropathology: A Diagnostic Approach. Philadelphia: Churchill Livingstone, 2010, 656 s.
Glioblastoma – histopathological images
Boris RYCHLÝ, Andrej ŠTEŇO
