SÚHRN

Autor v tomto druhom zdelení doplnil chýbajúce mená lekárov - spisovateľov, ktoré sa doteraz podarilo zistiť z dostupných zdrojov. V štúdii uvádza prehľad tvorby slovenských lekárov, ktorí sa popri svojej náročnej medicínskej práci venovali aj písaniu krásnej literatúry. Medicína poskytuje lekárom veľa materiálu a námetov pre umeleckú tvorbu, preto nie div, že mnohí sa dopracovali k úspechom aj v tejto oblasti.

Kľúčové slová: slovenskí lekári ako spisovatelia, básnici, prozaici - krásna literatúra.

Physicians Contribution to Slovak Literature II

SUMMARY

Based on the available sources in the 2nd part of his report the author has filled in missing names of the physicians-writers. A review is given of the literature written by slovak physicians dedicated to a creative writing, in addition to their demanding professional work. Medicine gives to a physician a lot of inspiration for artistic expression, therefore, no wonder that many of them have been so successful  also in that field.

Key words: slovak physicians as writers and poets - creative writing.

---

Máloktorý národ sa môže pochváliť takým bohatstvom umeleckého ducha svojich lekárov ako slovenský. Dokazujú to vydania početných literárnych diel každého druhu. Svoj najdokonalejší výraz, doslova diagnostickú presnosť ľudských osudov lekári prejavili v próze i poézii. Iste oprávnene vyznieva poznámka spisovateľa Františka Hečku v súvislosti s literárnou tvorbou Ivana Stodolu: "Len Vy, lekári najlepšie môžete pochopiť človeka v dobrom i zlom". "Žiadne iné povolanie Vás nedostane tak blízko k inému človekovi. Vo chvíli, keď sa pacient na Vás obráti o pomoc so svojou chorobou sa môžete stať jeho útechou, spovedníkom, radcom aj záchrancom", píše prof. MUDr. Pavel Klener (8).

A tak do plejády svetových mien - Francúza Francoisa Rabelaisa, Angličana Archibalda Josepha Cronina či Arthura Conana Doyla, Nemca Fridricha Schillera, Švéda Axela Muntheho, Češky Valje Stýblovej, Rusa Antona Pavloviča Čechova, Vikentija V. Versajeva a Michaila Bulgakova, Poliaka Jana Wiktora, Maďara Lászloa Németha a viacerých iných zapadá aj menoslov slovenských lekárov - spisovateľov (6, 9).

Len za ostatných 150 rokov ich nájdeme vyše sto - čo je skutočná ozdoba našej i medzinárodnej literatúry. Mnohí pôsobili v ťažkých podmienkach rozvoja slovenskej národnej kultúry, ako napr. - Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský, Martin Kukučín, Jége-Ladislav Nádaši, Gejza Vámoš, Ervín Holéczy, z poetov Andrej Žarnov, Ján Stacho, Pavol Straus a iní (9, 11).

Je pozoruhodné, že v histórii medicíny sa podľa počtu spisovateľov - lekárov Slovensko umiestňuje medzi prvými desiatimi etnikami na svete. Žiaľ, mnohé osobnosti zostávajú v anonymite aj v zdravotníckej verejnosti. V záujme rozšírenia poznania sa pokúsime aspoň v stručnosti o náčrt (9).

Gustáv Reuss (1818 - 1861) bol mestským, neskoršie banským lekárom v Revúcej. Zbieral a zapisoval ľudové rozprávky (napr. Zlatovláska), venoval sa histórii i archeológii. Zaoberal sa prírodnými vedami, r. 1855 vydal knihu Května Slovenska. Písal v staroslovenčine, spracúval historické námety (Hraběnka Mária Betlen, rozená Séči) i výjavy zo života dedinského ľudu (Obraz občanského života na Zdychave leta 1855 a 1856). Bol autorom prvého botanického i populárneho astronomického slovenského diela a jednej z prvých gramatík vydaných u nás. Početné historické romány zanechal v rukopisoch.

Gustáv Zechenter - Laskomerský (1824 - 1906) pôsobil ako stoličný lekár v Banskej Bystrici, neskoršie v Brezne a Kremnici. Uznanie si získal aj ako mineralóg, botanik a geológ. Prejavil sa ako významný národovec, ktorý bojoval v radoch revolučnej gardy v meruôsmom roku. Vytvoril množstvo predovšetkým humoristických poviedok, viaceré zobrazujú jeho profesionálne prostredie (Radvanský jarmok, 1870, Praktický lekár, 1872, Malý omyl, 1874 a iné). Najrozsiahlejšou prózou je Lipovianska maša (1874), ktorá vyšla s podtitulom Rozprávka zo života ľudu slovenského. Je autorom niekoľkých jednoaktoviek (Starý zaľúbenec). Najmä v humoristickom časopise Černokňažník publikoval vtipné fejtóny, humoresky, cestopisné črty (Zo Slovenska do Ríma). Monumentálnym dielom je Vlastný životopis (vyšlo posmrtne v časopise Slovenské pohľady 1911 - 1915, knižne 1956), v ktorom podal vtipný, no i vecný obraz svojho života i doby, v ktorej žil.

Martina Kukučína, vlastným menom Matej Bencúr (1860 - 1928) zložitý osud zavial na chorvátsky ostrov Brač a neskoršie do Južnej Ameriky. Napísal niekoľko poviedok z lekárskeho prostredia, ale prevažne sa venoval písaniu čat a románov (napr. Dom v stráni) z prostredia slovenskej dediny a spoločnosti, kde sa najviac prejavil jeho habavý diagnostický talent. Jeho Prechádzky po Patagónii sú zatiaľ jedinou habkovou zemepisnou lekárskou sondou v našej literatúre videnou očami lekára (4, 9, 11).

Dušan Makovický (1866 - 1921) ako osobný lekár L. N. Tolstého zanechal dokumentačne jedinečné štvorzväzkové dielo Jasnopolianske zápisky zaznamenávajúce výroky a poznámky o živote Leva Nikolajeviča Tolstého. Makovický napísal aj niekoľko mravoučných poviedok v duchu svojho veľkého učiteľa.

Jégé - Ladislav Nádaši (1866 - 1940) - písal aj pod menom Ján Grob. Po Kukučínovi je naším druhým najznámejším literátom - lekárom. Z početných noviel a románov zvlášť vynikajú jeho postrehy z lekárskej praxe. Jeho lekársky pozorovací duch sa zvlášť prejavil v románoch Adam Šangala a Alina Országová (9, 11).

Medzi slovenských literátov klasikov treba ešte zaradiť bývalých členov spolkov Detvan v Prahe a Tatran vo Viedni a to Šafránka, Ježku, Brežného, Slabeja a Blahu. Členom spolku Detvan, bol aj Ivan Hálek (1872 - 1945), ktorý pôsobil ako lekár na Kysuciach v Čadci. Preslávil sa ako spisovateľ, prekladateľ a publicista. Jeho najznámejším dielom sú Zápisky slovenského lekára. Osobitne treba spomenúť Vavra Šrobára (1867 - 1950), autora románu, poviedok a jednej divadelnej hry, a Pavla Blahu (1884 - 1938), publicistu, vedúce osobnosti spolku Tatran vo Viedni. S Vavrom Šrobárom založili revue Hlas (9).

Nemožno zabudnúť ani na bývalých medikov Gustava Maršalla - Petrovského (1867 - 1916), tvorcu prvých slovenských naturalistických noviel, Rehora Urama Podtatranského (1846 - 1924), autora učebníc i prvej slovenskej telovedy, a z neskoršieho obdobia Petra Ševčoviča (1935), dramatika, prozaika, scénaristu, autora literatúry pre deti a mládež.

Po prvej svetovej vojne vynikol Ivan Stodola (1888 - 1977) ako tvorca a zakladateľ slovenskej modernej drámy a autor niekoľkých vynikajúcich reminiscenčných diel (1, 2). Ialej to bol Gejza Vámoš (1901 - 1956), piešťanský kúpeľný lekár, prozaik, ktorý sa preslávil románmi najmä z lekárskeho prostredia, ako napr. Atomy Boha. Emigroval v roku 1939 do Číny a Brazílie. Ervín Holéczy (1897 - 1977) písal pod pseudonymom Peter Zván ako prozaik, publicista. Okrem iných diel napísal román zo zdravotníckeho prostredia pod názvom Čachovania. K tejto generácii lekárov - spisovateľov radí sa aj Ľudovít Izák (1899 - 1978) písaním početných lekárskych príhod a Štefan Králik (1909 - 1983), vynikajúci dramatik, memoárista, tvorca u nás často hraných divadelných hier.

Po druhej svetovej vojne nastúpila ďalšia generácia lekárov - úspešných literátov (4, 9, 11). K nim patrí Alfonz Böhm (1930 - 1982) a Benjamín Tinák (1930). Ich literárna tvorba vyviera z príbehov každodenného života, z lekárskej praxe i afrických zážitkov (2). Margita Schwalbová (1915 - 2002) z vlastných smutných skúseností opísala utrpenie väzňov v koncentračnom tábore Oswienczime za druhej svetovej vojny v knihe Vyhasnuté oči (1949, v nemeckom jazyku, 1993 v preklade autorky). Krátko pred smrťou vydala ďalšiu publikáciu s rovnakou tematikou - Žila som životy druhých. Ján Milčák (1935), rodák z Levoče, píše pre deti i dospelých. Už má za sebou početnú uznávanú dramatickú tvorbu a mnohé úspešné poviedky. Anton Rakay (1925), rodák z Vrbového, ku koncu svojej profesionálnej kariéry ako pneumológ vo Vysokých Tatrách začal sa venovať písaniu románov z nemocničného prostredia s filozofickými úvahami o živote a umieraní, ako napr. Podaj ruku smrti. Pavol Breier (1926), rodák z Hrabušíc, je vynikajúci fotograf, prozaik a životopisec významných osobností, najmä v knihe - Odkrývanie duší (3).

Ján Junas (1925 - 2002), potomok turčianskych olejkárov z Kláštora pod Znievom, bol autorom 16 diel, publicistom, medicínskym historikom, autorom mnohých článkov aj knižných publikácií najmä so zdravotníckou tematikou, ale aj ľudových rozprávok (5, 6, 10). Táto esej vznikla aj z podnetov Jána Junasa, ktorý mi poskytol viacero cenných informácií. Milan Beniak (1929 - 2004), autor mnohých zdravotníckoosvetových článkov, štúdií, z nich je najznámejšia kniha o živote a diele lekára-dramatika Ivana Stodolu (6). Ivan Hudec (1947), úspešný prozaik a dramatik, písal najmä pre deti. Pavol Vencel napísal spomienkové Črty z Lýbie. Nezabúdame ani na Paľa Bohuša (1921 - 1977) z Báčskeho Petrovca, esejistu a básnika, ktorý svojou tvorbou patrí do slovenskej literatúry.

V knihe I. Sečanského Spomienky a vyznania lekára v stati Slovenský lekár ako spisovateľ nájdeme veľa údajov o mnohých lekároch, ktorí vynikli v próze, v poézii i v dramatickej tvorbe (10).

Nemožno podrobnejšie spomenúť desiatky lekárov - zdravotníckych popularizátorov aj autorov vzácnych memoárov - Karola Poradovského, Konštantína Čárskeho, Augustína Bárdoša, Rudolfa Moravca, Jarmilu Chrappovú, Ivana Hulína, Ivana Žuchu, Vladislava Zikmunda, Jána Bernadiča, už spomenutého diabetológa a dietológa Imricha Sečanského i publicistu a esejistu Andreja Reinera.

V stručnosti chceme uviesť aj slovenských lekárov poetov - citlivú súčasť našej krásnej literatúry

Maša Haľamová (1908 - 1995), úradníčka tatranského sanatória, prostredníctvom svojho manžela MUDr. Pullmana mala k medicíne tak blízko, že sa ju odvažujeme zaradiť do skupiny lekárov poetov. Svojou osobitnou subtilnou básnickou tvorbou zapôsobila najmä na dospievajúcu mládež. Sú v nej ozveny spolužitia s manželom a jeho lekárskou prácou.

Andrej Žarnov, vlastným menom František Šubík (1903 Kuklov - 1982 USA). Bol profesorom patológie na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Okrem silne pôsobivej národne orientovanej básnickej tvorby sa angažoval aj ako vysokokvalifikovaný lekár. Ako člen medzinárodnej komisie skúmal v roku 1943 masové hroby poľských dôstojníkov v Katyňskom lese. Za pravdivé svedectvo pod politickým tlakom musel emigrovať v r. 1952. Najpôsobivejšiu silu svojich myšlienok a hlbokého žiaľu vyslovil v Matvom, venovanom pamiatke svojho predčasne zosnulého syna Ivana. Sú to jedinečné básne smútku a bolesti aj vo svetovom meradle. Bol prekladateľom Sofokla, Danteho, Shakespeara, Wilda a Wojtylu (9 - 11).

Svojou tvorbou výnimočne vynikol chirurg Pavol Strauss (1912 - 1994), s ktorým som niekoľko rokov výskumne spolupracoval aj publikoval. Jeho duchom prebohaté a intenzívne prežité verše a eseje uverejnené aj v zahraničí, žiaľ, zapadli do mimoriadne nepriaznivej doby s takmer úplným odmietnutím tvorby tohto výnimočného človeka lekára - tvorcu. Až teraz sa naplno objavuje krása a habka myšlienok tohto skvelého slovenského mysliteľa - lekára - filozofa - básnika (10).

Výnimočná je básnická tvorba Jána Stacha (1936 - 1995) poetu konkretistu i prekladateľa. Patrí k najvýznamnejším básnikom 60. - 70. rokov. Jeho senzibilnosť - milovanie ako zdroj poetiky i záchovy ľudstva, miestami odkrývajúcu i trpkosť súčasnosti zatrhla predčasná invalidita a predčasný skon. Najznámejšie z jeho zbierok sú Svadobná cesta (1961), Dvojramenné čisté telo (1964), Zážehy (1967) a Apokryfy (1969).

O obohatenie slovenskej poézie sa zaslúžil aj Bernard Brázdil, Elena Holbová, Dagmar Hornáčková, Emília Hendrichová, Karol Kapeller a Andrej Zachar. Ich básnická tvorba si zaslúži našu pozornosť (7).

Bernard Brázdil (1932) v r. 1979 vydal prvú básnickú zbierku Kalich a had. Jeho ďalšie zbierky sú Od

nepamäti po pamäť (1992), Rozuzly (1993), Tieňoviská (2002) a Mandala (2002).

Elena Holbová-Patková (1928), detská lekárka v Ružomberku debutovala básnickou zbierkou Počítanie na prstoch (1970). Neskôr publikovala zbierky Kam smeruje rieka (1982), Päťrozmerný dom (1995), Námesačný vzdych (1997), Ustavičné podobnosti (2002), Život pred životom (2003) a Jantárové dažde (2008).

Dagmar Hornáčková-Daubnerová (1958) zatiaľ vydala 2 básnické zbierky Láskohry (1993) a Láskospisy (2002).

Emília Hendrichová (1924) doteraz publikovala básnické zbierky Neusínajúce svetlá (2001), Vzlietni(2002) a Vyznanie (2002).

Karol Kapeller (1926), profesor normálnej anatómie, histológie a embryológie. Okrem bohatej odbornej a vedeckej publikačnej činnosti venuje sa aj básnickej tvorbe. K poézii mal vzťah od mladosti, systematickej básnickej tvorbe sa venuje v ostatných rokoch. V svojich básňach vyjadril lásku k rodnému kraju, rodine, vzťah k medicíne i umeniu. Doteraz napísal 6 básnických zbierok V rodisku láska zrodená (2000), Druhým dychom (2003), Pod mikroskopom duše (2005), Žiť je krásne (2008), Medicína a umenie (2009), Trnave (2009). Posledné dve zbierky sú pripravené do tlače.

Andrej Zachar (1957), internista, ordinár pre kardiológiu a vedúci lekár jednotky intenzívnej starostlivosti. Už ako gymnazista písal prózu i básne. Poviedkou Cesta (1976) sa stal víťazom celoslovenskej súťaže stredných škôl. Počas vysokoškolského štúdia sa venoval amatérskemu divadlu, písal kabaretné scénky i texty piesní. V r. 2002 vydal básnickú zbierku Polnočná služba.

Záver

Nech tento stručný prehľad podielu slovenských lekárov na rozvoji našej literárnej kultúry umožní poznať silu lekárskeho poznania a cítenia i podnieti k takej záslužnej a ušľachtilej duchovnej expozícii aj ďalších nasledovníkov, lebo medicína a umenie sa vzájomne zušľachťujú, kultivujú, obrodzujú, a preto sa nemôžu nikdy rozísť. Uvedomujeme si, že v našej práci neuvádzame všetkých lekárov, ktorí už uverejnili literárne diela, lebo sme zatiaľ nezískali informácie o ich literárnej aktivite. Prosíme našich čitateľov o prípadné doplnky a ďalšie informácie na adresu autora.