• Daniel KOVÁČ, Ján KOVÁČ
• História a perspektíva amalgámovej výplne v zubnom lekárstve
• Lek Obz, 59, 2010, č. 10, s. 394 – 398.

SÚHRN

Amalgámová výplň je v zubnom lekárstve hlavným výplňovým materiálom už dlho. V ostatných rokoch však plynule klesá jeho spotreba a rýchlo pokračuje vývoj nových výplňových hmôt. Napriek stúpajúcej obľube kompozitných výplňových materiálov zostáva pre laterálny úsek chrupu amalgám i naďalej dôležitým a najrozšírenejším výplňovým materiálom. V súčasnej dobe neexistuje iný, ktorý by bol schopný zubný amalgám úplne nahradiť. Obmedzenie, prípadne zákaz používania amalgámovej výplne by sa v ekológii prejavil len okrajovo, zo stomatologického hľadiska by to mohlo spôsobiť ďalekosiahle negatívne dôsledky na zdravotný stav zubov pacientov. Článok opisuje vznik a postupný vývoj amalgámo­vej výplne, jej zloženie a vplyv jednotlivých kovových prvkov na jej vlastnosti. Zaoberá sa likvidáciou amalgámového odpadu v stomatologickej praxi, ktorý sa podľa prijatých zákonov definuje ako nebezpečný odpad, produkovaný pri dentálnej starostlivosti o pacientov.

Kľúčové slová: amalgámová výplň – zloženie amalgámu – amalgámový odpad.

Lek Obz, 59, 2010, č. 10, s. 394 – 398.

History and perspective of amalgam filling in dentistry

SUMMARY

Amalgam filling is the main filling material for a long time in dentistry. The consumption of amalgam continuously declines in recent years and the development of new filling materials quickly progress. Despite of rampant popularity of composite filling materials stays amalgam for lateral section of teeth henceforth important and most widespread filling material. At the present time doesn‘t exist a material which would be able completely replace dental amalgam. Restriction eventually prohibition of amalgam filling application in the ecology would manifest only marginally, from stomatological aspects it could caused far-reaching negative consequences on the teeth health state of patients. The article describes genesis and gradual evolution of amalgam filling, its composition and influence of particular metal constituents on its facilities. It also deals with elimination of amalgam waste in the stomatological practice, that is defined as an hazardous waste in compliance with enact laws, produced by dental patients care.

Key words: amalgam filling, amalgam composition, amalgam waste.

Lek Obz, 59, 2010, 10, p. 394 – 398.

Úvod

V ostatných rokoch plynule klesá spotreba amalgá­mu, čo súvisí s pokračujúcim vývojom nových výplňo­vých materiálov a tiež z obavy z účinku ortuti na ľudský organizmus. Nič neublížilo povesti amalgámovej výplne zuba tak, ako jej zvyčajne unáhlená a nedbalá aplikácia. Zdá sa, že vinu nesie samotný amalgám. Jeho výnimoč­ná tolerancia proti technologickým chybám je známa a často zvádza k nedbalému zaobchádzaniu. Množstvo „päťminútových výplní” vydrží v ústnej dutine nezriedka i dvadsať rokov. Alternatívne materiály sú omnoho náročnejšie, neodpustia ani najmenšiu chybu. Zubnému lekárovi nemožno urýchlené zaobchádzanie s amalgá­mom vyčítať. Chýba mu kvalitné praktické školenie o konkrétnej realizácii výplne, ako i zodpovedajúce ohodnotenie časovo náročnej práce (14).

Aby bola amalgámová výplň dostatočne kvalitná, musí byť odborne a veľmi starostlivo vyhotovená, to znamená, že vzhľadom na čas investovaný do jej zhotovenia by nemala byť finančne podhodnotená. Pokiaľ je vyrobená v časovej tiesni a s nedostatočnou zručnosťou, nemôže byť kvalitná a trvanlivá, môže byť iba lacná (6). Pri striktnom dodržiavaní pracovného postupu, rešpektovaní anatomických pomerov a pri po­užití vhodných dostupných pomôcok možno z amalgá­mu pripraviť kvalitné výplne.

Napriek všetkým výhradám amalgám dosahuje vysokú estetickú dokonalosť v prípade, že akceptujeme požiadavky na jeho spracovanie, adaptáciu a konečné opracovanie výplne. Dôležitý nie je ani tak výber materiálu, ako jeho správna indikácia, spracovanie a naj­mä často podceňované konečné opracovanie zhoto­venej rekonštrukcie defektu tvrdého zubného tkaniva. Každý výplňový materiál podľa svojho zloženia a výroby vyžaduje dodržiavanie určitého pracovného postupu a určitých kritérií pri spracovaní, iba vtedy sa stáva materiálom dokonale funkčným a este­tickým (2).

História amalgámovej výplne

Žiadny zo súčasných výplňových materiálov nie je tak pevne spojený s históriou stomatológie ako amal­gám. Názov amalgámu pochádza zo spojenia „AL malgham” – arabská odvodenina gréckeho „málagma” – niečo mäkké ako kaša – čo vystihuje počiatočný stav, vzniknutý zmiešaním zliatiny kovov s ortuťou (8).

V Ázii bol amalgám známy už v 6. storočí pred naším letopočtom, kedy bol opísaný v Číne. Li Shi Chen uvádza, že sa dali „touto pastou“ zo striebra a cínu „reparovať zničené zuby“ (8). V Európe zostavil v r. 1513 prvý predpis na amalgám lekár Johannes Stocker z mesta Ulm. V Európe potom amalgám na viac ako dve storočia upadol do zabudnutia. Na plnenie zubov sa používali zinkové, olovené alebo zlaté fólie (9).

V 17. storočí pripravil Newton tekutý kov z 8 dielov bizmutu, 5 dielov olova a 3 dielov cínu. Po jeho smrti (1727) ho prevzal francúzsky chemik D´Arcet, žijúci v r. 1725 – 1801. Lefoulon ho pomenoval amalgám alebo tiež D´Arcetov ľahkotaviteľný kov. D´Arcetov kov bol v r. 1826 modifikovaný parížskym zubným lekárom L. Regnartom pridaním ortuti – 10% podiel ortuti znížil bod tavenia z pôvodných 100 °C na 68 °C a bod tuhnutia na 55 °C. Newtonov tekutý kov, neskôr bežne uvádzaný ako D´Arcetov amalgám, sa rovnako ako Stockerov amalgám nalieval tekutý do kavity. Kým Stocker pulpu kauterizoval, Newton a D´Arcet pred­pokladali devitalizáciu pulpy samotným roztaveným kovom.

Približne v r. 1819 Bell v Anglicku zaviedol amal­gám, označovaný ako „Bellov zubný tmel”, neskoršie ako „Succedanium minerale”. V r. 1826 použil Francúz Taveau na plnenie kavít striebornú pastu vyrobenú zmiešaním ortuti s pilinami získanými zo strieborných mincí (zliatina striebra a medi). Taveau sa považuje za prvého, kto uviedol amalgám do zubnej praxe (9).

Okolo r. 1850 mala zliatina už toto zloženie: 40 % striebra, 5 % zlata, 2 % zinku a zvyšok tvoril cín. Amalgámové výplne však nemali dostatočnú mechanic­kú pevnosť, praskali, značne kontrahovali a silno korodovali. Trvalo ďalších 50 rokov, kým sa spoznali základné vzťahy medzi zložením, spracovaním a vlast­nosťami amalgámu (15).

Amalgám zo zliatiny cínu a kadmia pripravil Ewans a Blume a modifikoval Dollinger.

V r. 1850 pripravil Rogers recept na amalgám pozostávajúci z 1 dielu zlata, 1 dielu striebra a 7 dielov ortuti a v r. 1850 – 1852 Robertson z 1 dielu zlata, 2 dielov cínu a 3 dielov striebra, ktorý bol neskôr najobľúbenejším amalgámom.

V druhej polovici 19. storočia vznikali ďalšie mo­difikácie amalgámu, z nich väčšina vychádzala z Robert­sonovho predpisu. Narastal tiež počet dentálnych pracovísk a súčasne i predaj rôznych amalgámových zliatin. V r. 1872 ich Witzel rozdelil do 3 skupín, a to na zliatiny medi a ortuti, označované ako medený amalgám, na zliatiny striebra a cínu ako strieborný amalgám a zliatiny obsahujúce zlato, striebro a cín, ktoré nazval zlatým amalgámom.

V USA prakticky prvý použil amalgám Hunter. Pre zavedenie amalgámu v USA mal rozhodujúci význam Taveauov amalgám. Ten do USA priviezli v r. 1833 bra­tia Grawcourovci pod názvom Royal Mineral Succe­daneum. Bratia Grawcourovci pochádzali z Paríža a pred príchodom do New Yorku pracovali v Londýne (9).

Koncom sedemdesiatych rokov 19. storočia boli pripravené nové amalgámové zliatiny a začal sa výskum amalgámu, ktorého hlavným reprezentantom bol v USA Green Vardiman Black a v Európe Adolf Witzel. Witzel a G.V. Black zistili, že okrem kvality zliatiny je pre úspešné zhotovenie amalgámovej výplne potrebné splniť ďalšie predpoklady, ako je príprava amalgámu, jeho nanášanie do kavity, konečná úprava výplne, ale i príprava kavity a vybavenie pracoviska nevyhnutnými pomôckami (8).

Zásluhou G.V. Blacka sa začal systematický výskum dentálnych amalgámov na začiatku 20. storočia. Na základe svojich rozsiahlych pokusov definoval optimálne zloženie amalgámovej zliatiny a prepracoval preparačnú techniku. Jeho zásady sa premietli do prvých technic­kých noriem (štandardy, špecifikácie), ktoré sa postupne zverejňovali (USA r. 1929, Austrália r. 1948, Anglicko, Japonsko, FDI r. 1957, ISO r. 1970) a nútili výrobcov skvalitňovať zliatinu (15).

Zloženie súčasne používaných amalgámov, ak vyne­cháme dnes už u nás nepoužívaný medený amalgám, ovplyvnili dva druhy amalgámu. V Európe sa od začiat­ku tohto storočia používal „nízkopercentný” strieborný amalgám, označovaný ako nemecký štandard. Zliatina obsahovala 50 % striebra, takmer 50 % cínu a malé množstvo medi a zinku, dlho tuhla, bola málo me­chanicky odolná, značne a rýchlo korodovala, kontra­hovala a mala vysoké hodnoty tečenia. Tento nemecký štandard vystriedal „vysokopercentný” strieborný amal­gám, označovaným ako americký štandard. Jeho zloženie (65 – 70 % striebra, 26 – 29 % cínu, 3 – 6 % medi a 2 % zinku) Americká dentálna asociácia (ADA) v r. 1926 prijala ako špecifikáciu č. 1. Od prijatia tejto normy, i keď sa niekoľkokrát upravovala, sa chemické zloženie amalgámovej zliatiny v podstate príliš nezme­nilo (9).

Najslabším článkom týchto dnes už klasických amalgámov bola cínoortuťnatá gama-2 fáza (Sn2Hg), ktorá tvorí asi 10 %. Ak sa táto fáza odstráni, zvýši sa pevnosť v tlaku, odolnosť amalgámu v tenkých vrstvách, hlavne na okrajoch výplne. Prvé amalgámy bez obsahu gama-2 fázy pripravili v r. 1963 kanadskí autori Innes a Youdelis. Tieto amalgámy sa označujú ako non-gama-2 amalgámy. V r. 1974 pripravil Asgar ternárnu zliatinu Ag-Sn-Cu s vyšším obsahom medi vo forme sférických častíc a v r. 1980 Espevik podobnú zliatinu vo forme pilín, označovanú ako homogénne ternárne amalgámy (8).

Uvedením amalgámov so zvýšeným obsahom medi na trh sa vývoj neskončil. Hľadali sa ďalšie zložky, ktoré by zlepšili mechanické vlastnosti, zvýšili koróznu odolnosť a obmedzili uvoľňovanie ortuti. Sú­bežne sa vyvíjali materiály na kovovej báze, v ktorých je ortuť nahradená gáliom či jeho zliatinami (5). Okrem konvenčných amalgámov a non-gama-2 amal­gámu bol pripravený tzv. bezzinkový amalgám, v kto­rom bol znížený obsah zinku z pôvodných 2 % v konvenčnom amalgáme pod hranicu 0,01 %, a fluori­dovaný amal­gám, ktorý obsahoval fluór vo forme SnF2, NaF, ZnF2 alebo CaF2. Posledné dva druhy amalgámu sa bežne nepoužívajú (4).

Zloženie amalgámovej výplne

Amalgámy sa pripravujú zmiešaním ortuti s práš­kovou zmesou kovov. Základnými prvkami každého amalgámu sú Ag, Sn, Cu, a Hg. Všetky ostatné prvky – zinok, stopy zlata a platiny – zohrávajú vedľajšiu úlohu. Fluór ako prísada sa nachádza vo fluoridovaných amalgámoch (13).

Vplyv základných prvkov na amalgámovú výplň

Striebro (Ag) je hlavnou zložkou zliatiny pre zubný amalgám. V moderných amalgámoch s vysokým obsa­hom striebra tvorí viac než dve tretiny materiálu. Jeho prítomnosť je nevyhnutná pre adekvátnu pevnosť a tuh­nutie. Ďalej zabezpečuje chemickú odolnosť amalgámu a má priaznivý vplyv na jeho objemové zmeny amal­gámu (expanzia). Výplne zhotovené z amal­gámu s vyso­kým obsahom striebra sú o niečo pevnej­šie, ale materiál sa ťažšie spracováva a má tendenciu rýchlejšie stuhnúť (2). Účinok striebra na amalgámovú výplň:

-    spôsobuje zvýšenú mechanickú i chemickú odolnosť výplne (odolnosť proti korózii a dlhotrvajúci lesk),
-    podporuje expanziu výplne, t.j. vyplnenie celého objemu preparovanej kavity zuba (1).

Cín (Sn) je druhým najviac zastúpeným prvkom v zliatine. Tvorí približne jednu štvrtinu amalgámovej zmesi. Spomaľuje tuhnutie a podporuje kontrakciu amalgámu pri tuhnutí. Cín sa zlučuje s ortuťou ľahko a rýchlo, znižuje pevnosť amalgámu. Dodáva mu plas­tickosť, predlžuje dosiahnutie jeho tvrdosti a zabraňuje zafarbovaniu výplne. V podstate má cín opačné vlast­nosti ako striebro. Veľký obsah cínu v zliatine znižuje odolnosť proti korózii (9). Účinok cínu:

-    spôsobuje zníženú mechanickú i chemickú odol­nosť výplne (antagonista Ag),
-    podporuje kontrakciu výplne,
-    dodáva výplni plastickosť (1).

Meď (Cu) je ďalšou zložkou zliatiny. S ortuťou sa zlučuje ťažko, všeobecne je však známe, že malé množ­stvo medi zvyšuje tvrdosť, pevnosť a urýchľuje tuhnutie. Meď podporuje expanziu pri tuhnutí amal­gámu, plní funkciu stabilizátora a vyrovnáva účinky cínu.

Prítomnosť malého množstva medi umožňuje redu­kovať množstvo striebra. Vysoké percento medi zvyšuje tendenciu materiálu stať sa taviteľným, ale znižuje koróziu (2). Účinok medi:

-    z vlastností Cu vyplýva, že má podobný význam ako Ag (1).

Ostatné prvky amalgámu

Zinok sa ľahko zlučuje s ortuťou. Zvyšuje plastic­kosť amalgámu, pridáva sa predovšetkým ako anti­oxidačný prostriedok pri tavení zliatiny.

Zlato a platina majú zvýšiť ušľachtilosť amalgámo­vej zliatiny, hlavne jej koróznu odolnosť, výrazne sa však zvyšuje cena.

Zlúčeniny fluóru v podobe anorganických, prípad­ne organických zlúčenín sa pridávajú do amalgámových zliatin na prevenciu sekundárneho zubného kazu. Ukladanie fluóru do zubných tkanív je reverzibilné. Fluoridované amalgámy sú však menej odolné proti korózii.

Ortuť pridaná do zliatiny zabezpečuje ľahšie spracovanie amalgámu pri jeho príprave, ako i pri nanášaní do kavity. Plastickosť amalgámovej výplne je väčšia, rýchlejšie tuhne, ale má okrajovú expanziu. Maximálny obsah ortuti je 3 % (1, 13).

Zloženie amalgámovej výplne

Zloženie východiskovej zliatiny sa v závislosti od typu pohybuje v širokom intervale.

V minulosti sa používali amalgámy, ktoré mali toto zloženie (špecifikácia ADA 1):

• Kov    Obsah
• Striebro    min. 65 %
• Cín    max. 29 %
• Meď    max. 6 %
• Zinok    max. 2 %
• Ortuť    max. 3%

Dnes sa používajú zliatiny moderných non–gama–2 amalgámov, ktoré spĺňajú európsku normu EN 21559 (schválenú komisiou pre technickú normalizáciu v stomatológii pri SKZL). V nej sú okrem iného uvedené požiadavky na chemické zloženie dentálneho amal­gámu. Ide o tieto obsahy kovov:

• Kov    Obsah
• Striebro    min. 40 %
• Cín    max. 32 %
• Meď    max. 30 %
• Zinok    max. 2 %
• Ortuť    max. 3%

Ďalej sa v európskej norme uvádzajú fyzikálne vlastnosti, napr. pevnosť v tlaku po 1 hodine minimálne 50 MPa a po 24 hodinách minimálne 300 MPa. Na skúšanie týchto hodnôt sú v norme uvedené zariadenia a skúšobné metódy (7, 12).

Likvidácia amalgámového odpadu v stomatologickej praxi

Stomatologické zdravotnícke zariadenia produkujú okrem iných aj amalgámový odpad. V zubnej ambu­lancii sú až štyri potenciálne zdroje amalgámového odpadu. Sú to zvyšky suchého alebo mokrého amal­gámu nevyužitého vo výplniach, kontaminovaný amalgámový odpad (extrahované zuby, amalgám v hrubých filtroch, sifónoch a pod.), amalgámový odpad zo separátorov amalgámu a prázdne amalgámové kapsule (3).

Na základe prijatých zákonov č. 223/2001 Zb., č. 283/2001 Zb., č. 284/2001 Zb. sa amalgámový odpad z dentálnej starostlivosti definuje ako nebezpeč­ný odpad pod číslom 18 01 10 a stomatológovi, ako jeho producentovi, sa ukladá povinnosť zabezpečiť jeho zber, odvoz a likvidáciu. Podľa uvedených zákonov pôvodca odpadu zodpovedá za odpad až do jeho zneškodnenia alebo iného využitia, pokiaľ odpad likviduje sám, alebo do okamihu jeho odovzdania oprávnenej právnickej alebo fyzickej osobe (3, 11).

V doterajšej histórii, prakticky však až do vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (EÚ) sa stomatologický amalgám u nás zachytával spolu s iným odpadom filtráciou. Používal sa prevažne hrubý filter a ten bol schopný vyselektovať a zadržať iba veľké častice amalgámu. To bolo efektívne asi na 60 % objemu vznikajúceho odpadu. Ďalších približne 20 % odpadu sa zachytávalo pomocou vákuového filtra, ak ním bola ambulancia vybavená, a zvyšných 20 % filtre nezachytili a vypúšťali sa do odpadovej kanalizácie.

Najefektívnejším riešením spomenutého problému v súčasnosti je účinný systém filtrácie ortuti, zachytá­vajúci tento nebezpečný odpad už pri jeho zdroji, teda priamo v zubnej ambulancii. Takýmto riešením je amalgámový separátor. Výskumy v Nemecku potvrdili, že stomatologická jednotka vybavená pľuvadlom vyprodukuje 2 až 2,5 litra vodného odpadu za minútu. To predstavuje vysoké nároky na účinnosť separátora, pretože od množstva vodného odpadu, ktorý ide cez separátor, závisí separačná kapacita. Všeobecne platí, že čím väčšie množstvo vody separátorom preteká, tým je účinnosť separácie menšia.

Pre amalgámové separátory je stanovený európsky štandard, ktorý je obsiahnutý v protokole ISO 11143. Niektoré štáty EÚ majú svoje vlastné protokoly (Nemecko, Holandsko, škandinávske krajiny), pričom tieto národné normy sú v porovnaní s ISO protokolom oveľa prísnejšie. Napríklad hlavný rozdiel medzi nemeckou normou TŰV a ISO je v množstve malých častíc v testovanom separátore amalgámu, ktoré musia byť odseparované pri oficiálnom teste. Tieto častice, veľké iba niekoľko desiatok mikrónov, vznikajú pri práci s amalgámom v ústach pacienta prevažne mechanic­kým opracovaním a brúsením. Pre svoju nepatrnú veľkosť, ale zároveň pre nezanedbateľný podiel (takto vzniká až 30 % stomatologického odpadu) sú oveľa nebezpečnejšie pre životné prostredie ako väčšie, ľahšie filtrovateľné častice. Z uvedeného je pochopiteľné, prečo legislatíva EÚ vyžaduje v zubných ambulanciách inštaláciu amalgámových separátorov s efektivitou čistenia vyššou ako 95 % (3, 11).

V ponukách separátorov, ktoré spĺňajú podmienku separácie amalgámového odpadu na viac ako 95 %, je sortiment pomerne široký. Podľa ISO 11143 sa separá­tory typovo delia takto:

• –    typ 1 – centrifugačný,
• –    typ 2 – sedimentačný,
• –    typ 3 – filtračný,
• –    typ 4 – každá kombinácia typu 1, 2 a 3.

Toto rozdelenie platí pre všetky separátory:

• –    jednotlivo integrované do stomatologickej súpravy
• –    jednotlivo voľne inštalované
• –    centrálne riešenie pre viac pracovných miest.

Na zber amalgámu a jeho odvoz vrátane likvidácie je oprávnená len firma s povolením okresných a kraj­ských úradov životného prostredia, ktorá je vo zmluv­nom vzťahu s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti (3).

Spôsoby oddelenia jemného odpadu

Jemný odpad s veľkosťou častíc častokrát len niekoľko mikrónov je možné z odpadovej vody oddeliť v podstate dvoma spôsobmi – sedimentáciou a centri­fugáciou.

Sedimentačný spôsob zaviedli škandinávske firmy. Všetka odpadová voda (z pľuvátka i odsávania) musí prechádzať zariadením, ktoré sa podobajú systému filtračnej úpravy vody. Na rôzne hrubých guľôčkach z keramzitu alebo skla sa zachytávajú všetky nečistoty tak organického, ako aj anorganického pôvodu. Tým sa priestory medzi guľôčkami napĺňajú, čo negatívne ovplyvňuje prietok, ktorý je len samospádom. Pretože pri tomto systéme nie je kontrolné meracie zariadenie, musí výrobca stanoviť lehotu, v ktorej treba obsah zariadenia vymeniť. Niektorí výrobcovia v zahraničí preto napájajú toto zariadenie na elektronickú váhu, ktorá má pri dosiahnutí určitého množstva náplne signalizovať potrebu výmeny. Vo väčšine európskych krajín sa tento systém nepoužíva.

Centrifugácia je asi najbežnejší a zatiaľ pravde­po­dob­ne i najlepší spôsob odlúčenia amalgámu z odpa­dovej vody súpravy. Zväčša dvojnásobným odstredením sa z vody (z pľuváka i odsávania) odstránia ľahšie organické i anorganické nečistoty a v kontajneri prístro­ja zostane hustý kal. Prístroj je pomerne technicky zložitý, avšak zaručuje podľa európskych noriem dennú kontrolu schopnosti prevádzky, ako i stavu náplne kontajnera, a signalizuje včas potrebu jeho výmeny (11).

Budúcnosť amalgámu na Slovensku

V súčasnej dobe neexistuje materiál, ktorý by bol schopný zubný amalgám úplne nahradiť. Názory odborníkov na budúcnosť amalgámu ako výplňového materiálu sa rôznia. Budúcnosť amalgámu na Slovensku závisí od emocionálnych a sociálne-ekonomických aspektov a v ostatných rokoch najmä od ochrany životného prostredia, od snahy o zníženie rizikových faktorov ovplyvňujúcich zdravie jedinca a v neposled­nom rade od tlaku masmédií.

Zo stomatologického hľadiska je významným aspek­tom budúcnosti amalgámu incidencia kazov. Všeobecne je možné povedať, že výskyt kazov v krajinách s rozvinutou prevenciou je nízky a kazové lézie sú malé. Tie možno ošetriť adhezívnou technikou a kompozit­nými materiálmi (pokiaľ ich stomatológ zvolí). Krajiny, ako sú Švajčiarsko a Švédsko, už dnes môžu existovať bez použitia amalgámu. Obmedzenie, prípadne zákaz použitia amalgámu by u nás mal ďalekosiahle negatívne dôsledky na stav chrupu pacientov. Zhotovenie kompozitných výplní v nepriaznivých podmienkach, pri pacientoch s vysokou incidenciou kazov, predurčuje ich veľmi krátku životnosť.

Záver

Amalgám sa v našich podmienkach v zubnom lekárstve bude i naďalej používať, aj keď sa postupne bude obmedzovať jeho použitie (10). Súvisí to najmä so sprísňujúcimi sa kritériami v ekologickej problemati­ke ortuti uvoľňovanej z amalgámovej výplne a v jej vplyve na životné prostredie a na zdravie pacientov. Jeho použitie však zostáva v rozhodujúcej miere zachované v distálnom úseku chrupu, pretože zatiaľ nemáme vyhovujúcu náhradu amalgámu na miesta plne zaťažené žuvacím tlakom, ale nielen preto. Na úspešnú náhradu amalgámu kompozitmi sú potrebné určité podmienky, ktoré v porovnaní s vyspelými krajinami ešte plne nedosahujeme. Predovšetkým je to stav ústnej hygieny a s ňou spojený výskyt kazovosti, ako aj parodontopatií. Kvalitnú kompozitnú výplň nemožno vytvoriť pri rozsiahlych reštauráciách, pri zlom hygie­nickom štandarde a pri zapálenej gingíve. V súvislosti s používaním amalgámu treba zdôrazniť, že jeho správne spracovanie a manipulácia s ním sú pre kvalitu amalgámovej výplne veľmi dôležité a že kvalitný amalgám menej uvoľňuje ortuť. Všeobecný zákaz používania amalgámovej výplne by sa v ekológii prejavil len okrajovo, ale mal by v súčasnej dobe ďalekosiahle nežiaduce dôsledky na stomatologické zdravie oby­vateľstva.

Literatúra

1.    BARTOŇ, T.: Amalgamová výplň. 1. Materiál, zpracování. Progresdent, 5, 1999, č. 1, s. 3-7.
2.    GOJIŠOVÁ, E.: Estetická stomatologie I. Praha: Grada Publishing, 1997, 160 s.
3.    HLAVÁČ, J.: Amalgám a jeho likvidácia v stomatologickej praxi. Zubný lekár, 9, 2002, č. 9, s. 6.
4.    JAVORKA, V., TRSŤAN, P., JANKOVÁ, M.: Úvahy o amalgáme. Stomatológ, 7, 1997, č. 1, s. 2-8.
5.    JOSKA, L., DZIEDZIC, I., NOVÁK, P.: Interakce mezi ústním prostředím a amalgamovou výplní. Quintessenz, 7, 1998, s. 67-70.
6.    KREJČÍ, I., PLAČEK, M., DIETSCHI, D.: Amalgám a adhezivní výplně – Ekonomická hlediska a kvalita života. Progresdent, 6, 2000, 6, s. 6-7.
7.    MÁLEKOVÁ, O.: Ekonomika v stomatolgickej ordinácii a európske normy. Zubný Lekár, 6, 1999, č. 8, s. 12.
8.    NOVÁK, L.: Historie amalgámu – nejčastějšího výplňového materiálu ve stomatologii. Čes Stomat, 88, 1988, s. 164-166.
9.    NOVÁK, L., PŮŽA, V., ČERVINKA, M., KOLÁŘOVÁ, J.: Problematika amalgámových výplní I. Historie a současnost amalgámu. Čes Stomat, 96, 1996, č. 3, s. 80-84.
10.    NYMAN, L. E., MAZOUCH, R., DZIEDZIC, I.: Amalgám – a proč ne? Quintessenz, 2, 1993, s. 22-26.
11.    PRAUS, M., KOBETIČ, V., ŠEVČÍK, J.: Likvidace odpadů amalgámu ze stomatologických pracovišť. Časopis České stomatologické komory LKS, 9, 1999, č. 3, s. 9.
12.    RAŠKO, A.: Kvalita dentálnych materiálov a európske normy. Zubný Lekár, 6, 1999, č. 5, s. 2.
13.    ROUBALÍKOVÁ, L.: Amalgamová výplň. Brno: Institut pro další vzdělávání pracovníků ve zdravotnictví BRNO, 1997, 68 s.
14.    SEDELMAYER, J.: Amalgám zdraví prospěšný? Quintessenz, 7, 1998, s. 72.
15.    SEDLÁČEK, J.: Amalgamy současnosti. Prakt Zubní Lék, 34, 1986, č. 10, s. 307-309.

Daniel KOVÁČ, Ján KOVÁČ
(Z Kliniky stomatológie a maxilofaciálnej chirurgie LFUK a OÚSA Bratislava, prednosta prof. MUDr. V. Javorka, PhD.)